(Gn 15, 1-6. 21, 1-3) Pán povedal Abramovi vo videní: „Neboj sa, Abram! Ja som tvoj ochranca a tvoja odmena bude nesmierna.“ Abram povedal: „Pane, Bože, čože mi dáš? Odchádzam bezdetný a dedičom môjho domu bude damaský Eliezer.“ A Abram dodal: „Veď si mi nedal potomka a môj domáci sluha bude mojím dedičom.“ Ale Pán mu povedal: „Ten nebude tvojím dedičom. Tvojím dedičom bude ten, čo vzíde z tvojho lona.“ Vyviedol ho von a povedal mu: „Pozri na nebo a spočítaj hviezdy, ak môžeš.“ A uistil ho: „Také bude tvoje potomstvo.“ On uveril Pánovi a to sa mu počítalo za spravodlivosť.

Pán navštívil Sáru, ako prisľúbil, a splnil Sáre, čo povedal. I počala a porodila Abrahámovi syna v jeho starobe, v čase, ktorý mu predpovedal Boh. A Abrahám dal svojmu synovi, ktorého mu porodila Sára, meno Izák.

Biblickú katechézu k prvej časti tohto úryvku (Gn 15, 1-6), ktorý je alternatívnou starozákonnou perikopou na tento sviatok, keďže v každom liturgickom roku je na sviatok Sv. rodiny ako prioritná určená perikopa z roku A (Sir 3, 3-7. 14-16), pozri v priečinku na 2. pôstnu nedeľu v roku C (prvé čítanie).

Úlohou druhej časti tohto úryvku (Gn 21, 1-3), je vlastne len ukázať splnenie Božieho prísľubu Abrahámovi, o ktorom sa hovorilo v prvej časti úryvku, preto sa ňou nebudeme osobitne zaoberať. 

(Ž 105, 1b-2. 3-4. 5-6. 8-9) Oslavujte Pána a vzývajte jeho meno, rozhlasujte jeho skutky medzi národmi. Spievajte mu a hrajte, rozprávajte o jeho obdivuhodných skutkoch. R. Jeho svätým menom sa honoste; nech sa radujú srdcia tých, čo hľadajú Pána. Hľadajte Pána a jeho moc, hľadajte vždy jeho tvár. R. Pamätajte na divy,  čo učinil, na jeho znamenia a na výroky jeho úst, vy, potomci Abraháma, Pánovho služobníka, synovia Jakuba, vyvoleného Pánovho. R. Večne pamätá na svoju zmluvu, na sľub, ktorý dal pokoleniam tisícim, na zmluvu, čo s Abrahámom uzavrel, na prísahu, ktorou sa Izákovi zaviazal. R.

Refrén:On je náš Pán a Boh, večne pamätá na svoju zmluvu.

Ž 105, z ktorého čerpá (alternatívny) responzóriový žalm sviatku Sv. rodiny v roku B (ak sa číta perikopa Gn 15, 1-6. 21, 1-3), má veľa prvkov spoločných so Ź 104 (katechézu k tomu žalmu pozri v priečinku na nedeľu Zoslania Ducha Svätého) a so Ž 106 – ide o malú zbierku troch alelujových žalmov (prvú tohto typu v Žaltári), ktorou sa uzatvára 4. kniha Žaltára. Literárnou formou ich zaraďujeme medzi chválospevy (s múdroslovnými či didaktickými prvkami), pričom Ž 105 a 106 môžeme označiť aj ako „ďakovné chválospevy“ (kvôli výskytu hebrejského slova hódú, odvodeného od koreňa yadah, ktoré je starohebrejským výrazom na vyjadrenie poďakovania, hoci slovo „ďakovať“ stará hebrejčina nepozná; hódú môžeme preložiť ako verejne vzdať úctu za isté dobré skutky či vlastnosti, čiže chváliť; výrazom hódú sa začínajú aj Ž 106, 107, 118 a 136). Všetky tieto tri žalmy sú pomerne dlhé: Ž 104 má 35 veršov (ide o 11. najdlhší žalm v Žaltári), Ž 105 je ešte dlhší, má 45 veršov (siedmy najdlhší žalm Žaltára) a Ž 106 je so 48 veršami piatym najdlhším žalmom Žaltára.

Pre zaujímavosť môžeme uviesť, že v Septuaginte Ž 103, ktorému v hebrejskej Biblii zodpovedá Ž 104, nemá výzvu Aleluja (Chváľme Pána), ale na druhej strane túto výzvu v Septuaginte obsahuje Ž 106, ktorému v hebrejskom texte zodpovedá Ž 107; v konečnom dôsledku teda v oboch týchto starobylých jazykových verziách prvú zbierku alelujových žalmov v Žaltári tvoria Ž 104–106, hoci kvôli odlišnosti číslovania žalmov ide v podstate o dve čiastočne odlišné zbierky, lebo v každej z nich je jeden žalm iný ako v druhej verzii.

Ž 105 môžeme spolu so Ž 106 zaradiť aj medzi tzv. historické žalmy (zaraďujeme medzi ne aj Ž 78 – pozri  katechézu na žalm 18. nedele cez rok B, a tiež Ž 135 a 136), ktoré môžeme opísať aj ako žalmy „rozpomínania sa“. Nejde o epické útvary, ktoré by detailne popisovali historické udalosti zo života izraelského národa, ale o poetické skladby, v ktorých je oslavovaná Pánova dobrota a všemohúcnosť, ktoré vyvolený ľud vnímal v častých Božích zásahoch do svojich dejín. Toto rozpomínanie sa má posilňovať dôveru členov vyvoleného národa v Boha, ktorý s týmto národom uzavrel osobitnú zmluvu, a tejto zmluve je dokonale verný.

Spomínaný Ž 104 (používaný na turíčnu nedeľu) sa od ostatných dvoch chválospevov tejto malej zbierky odlišuje hlavne tým, že zatiaľ čo Ž 104 oslavuje Boha ako Stvoriteľa, a teda ospevuje Božiu velebu a slávu, ktorá sa odráža vo vesmíre a v prírode, Ž 105 a 106 oslavujú Boha hlavne ako Záchrancu Izraela, a ospevujú vznešené Božie vlastnosti ako dobrota, milosrdenstvo, vernosť a múdrosť a spásonosné Božie činy v prospech vyvoleného národa. Ž 105 a 106 teda spolu s inými historickými žalmami môžeme chápať ako poetickým spôsobom vyjadrené dejinné Krédo Izraela (biblická viera je založená na Božích skutkoch, nie na mýtoch).

Ž 105 má v oficiálnom slovenskom katolíckom preklade názov „Boh je v sľuboch verný“, v evanjelickom preklade „Chvála Božích skutkov v dejinách národa“, v Botekovom preklade „Úžasné dejiny Izraela“. Dr. Hrbata dáva žalmu názov „Veľký hymnus na oslavu Božích spásnych diel v minulosti a výzva k vďačnosti za ne“.

Prvá tretina tejto piesne (vv. 1-15) je skoro totožná s textom 1Krn 16,8-22, ktorý je súčasťou príbehu prenesenia archy zmluvy na Sion kráľom Dávidom. Ďalšie verše z 1Krn 16,23-33 sú zase skoro totožné so Ž 96 a verše 1Krn 16, 35-36 sú totožné s veršami Ž 106, 47-48 (text 1Krn 16, 8-36 je označený Kronistom za prvý Dávidov chválospev, ktorý odovzdal spevákom – Asafovi a jeho bratom – pre konanie bohoslužby pri Pánovej arche na Sione). Súvis Ž 105 a 106 s kronistickým dielom poukazuje na pravdepodobný neskorší vznik týchto žalmov (až po vzniku kronistického diela, teda možno až niekedy v 3. storočí pred Kristom, ale určite pred r. 250 pred Kristom, teda pred vznikom Septuaginty). Ale možný je aj iný výklad, zdôrazňujúci starobylejší pôvod, ak predpokladáme, že Kronista (autor Kníh Kroník) čerpal z textov chrámovej liturgie (možno až z čias kráľa Dávida, hoci proti tomuto názoru možno uviesť, že žalm neuvádza Dávida ako autora ani v Septuaginte). Jestvuje aj „stredný prúd“, umiestňujúci tak vznik týchto žalmov ako aj kníh Kroník do obdobia po návrate z babylonského zajatia, resp. po posviacke „druhého chrámu“ (po r. 515 pred Kristom), v každom prípade v perzskom a nie v gréckom období (teda ešte pred smrťou Alexandra Macedónskeho v r. 323 pred Kristom, resp. pred dobytím Palestíny Alexandrom Macedónskym z perzskej moci v r. 332 pred Kristom).

V úvodných veršoch Ž 105 (vv. 1-6), ktoré sú aj súčasťou (alternatívneho) responzóriového žalmu sviatku Sv. rodiny (v roku B), svätopisec najprv vyzýva veriacich k chvále Boha a vďakyvzdaniu za Božie spásne činy (por. vv. 1-2; výraz hódú Jahve môžeme preložiť ako Oslavujte Pána alebo Vzdávajte vďaku Pánovi), pričom má veriacich pri tejto spomienke na Božiu dobrotivú blízkosť naplniť radostné sebavedomie (por. vv. 3a. 6), ktoré pohania nemôžu mať, lebo iba Izraeliti sú vyvoleným národom, synmi Abraháma a Jakuba. Do tejto výzvy k chvále a k zdravému sebavedomiu vyvoleného národa vkladá svätopisec viaceré múdroslovné poučenia o vzťahu veriaceho k Bohu (por. vv. 3b-5). Zásadný v tejto časti žalmu je najmä v. 5 (Pamätajte na divy, čo učinil, na jeho znamenia a na výroky jeho úst), ktorý ukazuje základnú metódu odovzdávania a upevňovania viery Izraela vo svojho Boha – pripomínanie si Božích činov a slov v dejinách národa.

Nasledujúce verše 7 (On, Pán, je náš Boh; jeho rozhodnutia platia po celej zemi) a 8 (tento verš je súčasťou responzóriového žalmu tejto nedele) sú ďalšími múdroslovnými výrokmi, ktoré preplietajú historické Krédo Izraela vyspievané v tomto žalme a zovšeobecňujú skúsenosť vyvoleného národa so svojím Bohom.

Vv. 9-15 ospevujú vznešené postavy patriarchov (Abrahám, Izák, Jakub), cez ktorých Boh postupne vytváral svoj vyvolený národ, osobitne cez zmluvy, ktoré s nimi uzavrel a prísahy, ktorými sa im zaviazal. Vv. 16-22 pripomínajú slávnu históriu Jakubovho syna Jozefa (Egyptského), ktorý sa stal správcom Egypta.

Vv. 23-38 opisujú pobyt Izraelitov v Egypte a ich vyslobodenie z egyptského otroctva prostredníctvom Božieho služobníka Mojžiša a vv. 39-43 putovanie Izraelitov púšťou do Zasľúbenej zeme (v. 42 opätovne pripomína dôvod všetkých týchto udalostí – Božiu zmluvu s Abrahámom: Lebo pamätal na slová svojho záväzku, ktoré dal Abrahámovi, svojmu služobníkovi). V. 44 veľmi stručne zhrňuje etapu dobytia Zasľúbenej zeme (A odovzdal im krajiny pohanov i zaujali majetky národov) a posledný verš žalmu uvádza najhlbší dôvod vyvolenia Izraela za Boží národ: aby zachovávali jeho predpisy a jeho zákon plnili. Žalm sa končí (v niektorých verziách aj začína – v Septuaginte je výzva Aleluja len na začiatku žalmu) výzvou k chvále Boha (Hallelu-jáh).

Dôvodom výberu tohto žalmu do liturgie vianočného sviatku Sv. rodiny – samozrejme v súvislosti s výberom prvého čítania z knihy Genezis, ktoré hovorí o prisľúbení syna – dediča Abrahámovi – je naplnenie prisľúbení daných Abrahámovi v príchode Mesiáša, ktorý je podľa tela Abrahámovým potomkom.

Spracované podľa: Josef Hrbata, Písně království II., Matice cyrilometodějská Olomouc 1996

https://thedivinelamp.wordpress.com/2012/07/08/father-boylans-introduction-to-psalm-105/

https://biblia.sk/citanie/ssv/z/105; https://biblia.sk/citanie/sep/z/105; https://biblia.sk/citanie/bot/z/105

https://www.academic-bible.com/en/online-bibles/septuagint-lxx/read-the-bible-text/bibel/text/lesen/stelle/19/1040001/1049999/ch/4973ba6d96d6f7cb9b4fae4733630de6/

(Lk 2, 22-40) Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania, priniesli Ježiša jeho rodičia do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, ako je napísané v Pánovom zákone: „Všetko mužského rodu, čo otvára lono matky, bude zasvätené Pánovi,“ a aby obetovali, ako káže Pánov zákon, pár hrdličiek alebo dva holúbky.

V Jeruzaleme žil vtedy muž menom Simeon, človek spravodlivý a nábožný, ktorý očakával potechu Izraela, a Duch Svätý bol na ňom. Jemu Duch Svätý vyjavil, že neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša. Z vnuknutia Ducha prišiel do chrámu. A keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, aby splnili, čo o ňom predpisoval zákon, vzal ho aj on do svojho náručia a velebil Boha slovami: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.“ Jeho otec a matka divili sa tomu, čo sa o ňom hovorilo. Simeon ich požehnal a Márii, jeho matke, povedal: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, – a tvoju vlastnú dušu prenikne meč –, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.“

Žila vtedy aj prorokyňa Anna, Fanuelova dcéra, z Aserovho kmeňa. Bola už vo vysokom veku. Od svojho panenstva žila so svojím mužom sedem rokov, potom ako vdova do osemdesiateho štvrtého roku. Z chrámu neodchádzala, vo dne v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbami. Práve v tú chvíľu prišla aj ona, velebila Boha a hovorila o ňom všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema. A keď vykonali všetko podľa Pánovho zákona, vrátili sa do Galiley, do svojho mesta Nazareta. Chlapec rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola na ňom.

Príbeh Ježišovho obetovania v jeruzalemskom chráme je (na rozdiel od apokryfných „evanjelií Ježišovho detstva“, ako napr. Tomášovo evanjelium detstva, Jakubovo protoevanjelium alebo Pseudo-Matúšovo evanjelium) jedným z mála príbehov v kánonických evanjeliách, ktoré nám prinášajú nejakú informáciu o Ježišovom detstve. Spolu s príbehmi o Ježišovej obriezke (Lk 2,21, resp. Lk 2,16-21 – evanjelium na slávnosť Bohorodičky Panny Márie), o návšteve mágov (Mt 2,1-12 – slávnosť Zjavenia Pána), o vraždení betlehemských chlapcov (Mt 2,13-23 – sviatok Sv. rodiny v roku A) a o dvanásťročnom Ježišovi v chráme (Lk 2,41-52 – sviatok Sv. rodiny v roku C), nám tento text dáva jednu z mála príležitostí kázať pri nedeľnej homílii o Ježišovom detstve.

Nedostatok informácií o Ježišovom detstve nám pripomína, že evanjeliá nie sú v prvom rade Ježišovými životopismi, biografickou literatúrou. Sú to kerygmatické rozprávania – ich cieľom je  ohlasovať radostnú zvesť o spáse, ktorú nám Ježiš priniesol, a posilňovať vieru v Neho. Minimum informácií, ktoré nám evanjeliá prinášajú o Ježišovom detstve, nie je určených, povedzme, na opis vývoja Ježišovho charakteru alebo osobnosti, ale majú istý teologický cieľ: majú poukázať na skutočnosť, že Ježiš sa narodil ako Žid medzi Židmi. Narodil sa „pod Mojžišovým zákonom“ (por. Gal 4,4 – druhé čítanie na Nový rok – slávnosť Bohorodičky Panny Márie), a preto jeho rodičia verne plnili všetky predpisy tohto Zákona spojené s narodením dieťaťa, osobitne chlapca.

Ježišovo „obetovanie v chráme“ (resp. „predstavenie v chráme“ či „uvedenie do chrámu“, príp. „stretnutie v chráme“ – porov. grécky názov pre tento sviatok vo východných cirkvách: Hypapanté) Lukáš predstavuje ako dôsledok požiadaviek Mojžišovho zákona. Avšak z toho, ako Lukáš voľne narába s týmito požiadavkami Mojžišovho zákona – napríklad píše o požiadavke očisťovania v množnom čísle (Keď uplynuli ... dni ich očisťovania), akoby sa očisťovanie týkalo nielen Márie ale aj Jozefa – možno vidieť, že vzhľadom na svoj pohanský pôvod poznal židovské zvyky len z kníh, prípadne z rozprávania iných (ale asi nie z rozprávania samotnej Ježišovej matky, ktorá by mu iste dala podrobnejšie informácie o tejto fáze Ježišovho života), prípadne židovské zvyky uvádza zámerne voľne, keďže ich podriaďuje svojmu teologickému zámeru. Lukáš sa síce dopúšťa nepresností, ale jeho cieľom je ukázať, že Ježiš judaizmus nezavrhol, naopak, pohyboval sa cielene v jeho rámci.

Podľa 12. kapitoly knihy Levitikus (Tretia kniha Mojžišova) bola židovská žena po pôrode chlapca 40 dní rituálne „nečistá“, nesmela sa zúčastňovať náboženských obradov. Po uplynutí tohto času musela do chrámu priniesť (alebo poslať) obetu, ktorú kňaz obetoval na oltári, a tento krvavý úkon zavŕšil jej obradné očistenie.

Navyše, Exodus 13,2.12.15 ustanovuje, že „všetko prvorodené mužského rodu, čo otvára lono matky“ (nielen človek, ale aj zviera), „patrí Pánovi“, preto prvorodené zvieratá mužského rodu, ale len tie, ktoré patrili medzi „čisté“, t.j. vhodné na obetu Pánovi – ak neboli vykúpené z Pánovho vlastníctva – museli byť obetované (por. Ex 13,13 alebo Ex 34,20: Ak ho nevykúpiš, zlomíš mu väzy).

Predpis v Nm 3,46-51 stanovuje ako výkupné za prvorodeného syna (s výnimkou synov kmeňa Lévi, na ktorých sa výkupné nevzťahovalo, keďže leviti boli dedičnými kňazmi Izraela, a teda bez výnimky boli zasvätení Pánovi) 5 šekelov (v staroorientálnych kmeňových spoločenstvách kňazskú úlohu pôvodne zastávala „hlava rodu“, ktorou bol zvyčajne prvorodený syn predchádzajúceho náčelníka kmeňa, ale Mojžiš pri formovaní sa izraelského národa preniesol kňazskú funkciu na jeden z kmeňov – kmeň Lévi; povinnosť „vykúpiť“ prvorodených synov „od Pána“ však naďalej zostala v náboženskej praxi najmä ako pripomienka záchrany prvorodených synov Izraela od smrti pri odchode z Egypta pri poslednej „egyptskej rane“ – por. Nm 3,13).

Nejestvoval však žiadny predpis, že by museli byť do chrámu privedení aj samotní prvorodení synovia (vlastne žiadny zo spomínaných úkonov nebolo nutné urobiť ani priamo v chráme ani osobne, napríklad výkupné za prvorodeného syna sa mohlo odovzdať akémukoľvek kňazovi v krajine). Lukášovi však veľmi záleží na tom, aby túto scénu umiestnil práve do jeruzalemského chrámu, do domu Ježišovho skutočného Otca.

Lukáš v tomto príbehu zreteľne nadväzuje na starozákonný príbeh o narodení proroka Samuela a na sľub jeho matky Anny, že ak jej Pán dá syna, ona ho odovzdá do služby Pánovi, hoci nepatril medzi levitov (por. 1Sam 1,11). Je zrejmé, že Lukáš sa v celom úvode svojho evanjelia necháva inšpirovať týmto starozákonným príbehom, v ktorom Mária zastáva úlohu Samuelovej matky Anny (porovnaj Máriin Magnifikat v Lk 1,46-55 a Annin chválospev v 1Sam 2,1-10). Samuelovi rodičia, Elkána a Anna, ako aj celý starozákonný príbeh narodenia Samuela, sú u Lukáša predlohou nielen pre Jozefa a Máriu a pre príbeh Ježišovho „predstavenia v chráme“, ale aj pre Zachariáša a Alžbetu a pre príbeh narodenia Jána Krstiteľa (paralela spočíva v neplodnosti páru a vo vyslyšaní ich túžby počas modlitby v chráme); prorok Simeon má ako predlohu kňaza Héliho a prorokyňa Anna má svoju predlohu v ženách, „ktoré posluhovali pri vchode do stánku zjavenia“ (por. Ex 38,8), ktoré sa spomínajú aj v príbehu o narodení Samuela (por. 1Sam 21,22) ako služobnice svätyne, hoci sa na tomto mieste spomínajú v nie práve pozitívnom svetle (ako obete zvrhlosti Héliho synov).

A keďže Jozef a Mária za svojho syna nedávajú žiadne „výkupné“, prinášajú len obetu na zavŕšenie rituálneho očistenia matky, je zrejmé, že ho – podobne ako Anna svojho syna Samuela – odovzdávajú do služby Pánovi. Ježiš teda nie je „vykúpený“ zo služby Pánovi, ale naopak, je „zasvätený Pánovi“ (Lk 2,23; 1Sam 1,28). Ježiša teda možno aj podľa predpisov Mojžišovho zákona považovať za „zasväteného Pánovi“, hoci asi nie v zmysle „nazireátu“ (por. Nm 6,1nn).

Lukáš teda mení zmysel starozákonného príkazu z Ex 13,2 o zasvätení prvorodených synov na vyhlásenie o Ježišovi ako „Božom svätom“ (por. Mk 1,24), čím potvrdí vyhlásenie archanjela Gabriela o Ježišovi pri zvestovaní (Lk 1,35: bude sa volať svätým). Ježiš teda naplno patrí svojmu Otcovi, a je si toho vedomý prinajmenšom od toho veku, kedy sú židovskí chlapci prijímaní do bohoslužobného spoločenstva Izraela (por. Lk 2,49). Ježišovo „zasvätenie“ v chráme, ako by sme po tomto vysvetlení mohli chápať túto udalosť, je teda predznamenaním Ježišovho budúceho osudu. Už tu Ježiš nastupuje cestu vykúpenia ľudstva, keďže on sám sa raz – ako jediný naozaj „svätý“ – stane obetou na očistenie celého ľudstva od hriechu.

Túto skutočnosť potvrdzujú aj dvaja starozákonní svedkovia, kňaz Simeon a prorokyňa Anna, ktorí očakávali potechu Izraela a vykúpenie Jeruzalema. Obaja sú zbožnými Židmi, ktorí verne očakávajú naplnenie Božích prisľúbení, osobitne o príchode Mesiáša. Slová Simeona sú ozvenou (Deutero)Izaiášových proroctiev o Božom služobníkovi, ktorý svojím utrpením prinesie Izraelu vykúpenie a spásu (resp. „potechu“; druhá časť knihy proroka Izaiáša, pripisovaná neznámemu svätopiscovi označovanému ako Druhý Izaiáš, sa zvykne nazývať aj „Knihou útechy Izraela“). To je vlastne vrcholný zmysel Vianoc, oslavy tajomstva Vtelenia Božieho Syna: Boh dáva svojmu Synovi telo, aby nás skrze obetovanie svojho tela očistil od hriechu.

Simeonovým chválospevom, ktorý tvorí podstatný prvok celej tejto state, a ktorý je jedným z troch chválospevov Lukášovho evanjelia, ktoré sa používajú v každodennej liturgii Cirkvi (v Ranných chválach, Vešperách aj v modlitbe pred spaním – Kompletóriu) sa nebudeme zaoberať pre rozsiahlosť tejto témy, spomenieme len, že sa v texte výrazne delí na dve časti, pričom prvá predpoveď (proroctvo) je predpoveďou spásy, ktorá prichádza v Ježišovi, zatiaľ čo druhá predpoveď je predpoveďou rozdelenia, ktoré bude spočívať v postoji ľudí (osobitne Židov) voči Ježišovi ako Mesiášovi. Toto rozdelenie bolestne zasiahne aj Máriinu dušu.

Meč bolesti, ktorý zraní Máriino srdce, teda nie je v prvom rade prirodzená bolesť matky z utrpenia svojho dieťaťa, ale duchovná bolesť v Boha veriaceho človeka pochádzajúca z vedomia, že Ježišov vlastný národ ho odmietol prijať ako Bohom poslaného Mesiáša. Simeonovo proroctvo nám teda predstavuje Máriu skôr ako vernú učeníčku Ježiša a hlboko veriacu Božiu služobnicu, než len matku trpiacu z fyzickej bolesti a smrti svojho syna. Ak by Máriina bolesť bola čisto prirodzenou bolesťou matky trpiacej utrpením vlastného dieťaťa, vlastne by sa ničím nelíšila od bolesti mnohých iných podobne trpiacich matiek v dejinách; tu však ide o bolesť pochádzajúcu z nadprirodzeného poznania, že jej syn je Božím Synom a jeho smrť znamená – popri jej pozitívnom význame spásonosnej obety – odmietnutie Ježiša ako Mesiáša jeho vlastným ľudom.

Spracované podľa: https://www.workingpreacher.org/preaching.aspx?commentary_id=2258

Raymond E. Brown, Kristus na Vianoce, Vydavateľstvo Dobrá kniha, Trnava 2000